Cirkumpolárny, atlantický druh, rozšírený na celej severnej pologuli okrem suchých oblastí až do alpínskeho stupňa a s roztrúseným areálom aj v južnej hemisfére. Rastie v tônistých, vlhkých, horských lesoch, aj v subalpínskych spoločenstvách na vlhkých skalách, na vlhkejších, ľahších a skeletnatých, na bázy chudobných, kyslých pôdach so surovým až rašelinovým humusom. Tôňový až polotôňový druh. Výnimočne sa vyskytuje aj v chladných údoliach. Rastlina je jedovatá. Vysokohorské formy sa rozmnožujú vegetatívnymi púčikmi, ktoré sedia na krátkych stopkách a vrcholčekoch stoniek. Pri dotyku opadávajú. Patrí medzi druhy, ktoré sa po zostúpení v ľadových dobách zachovali aj v nižších polohách. U nás je úplne chránený.

Kamzičník rakúsky
/Doronicum austriacum/

Trváca, vyše 1 m vysoká bylina s hrubým, krátkym podzemkom bez výbežkov. Stonka je priama, hranatá, v dolnej časti takmer holá, hore roztrúsene chlpatá a žliazkatá, málo rozkonárená. Prízemné listy sú stopkaté, so srdcovitou, hrubo až nepravidelne zúbkatou čepeľou, v čase kvitnutia sú už odumreté. Dolné byľové listy majú krátku, uškatú stopku, listy v strednej časti byle majú široko krídlatú, na báze nápadne uškatú stopku a srdcovitú, na okraji zubatú čepeľ s dlhšími vlnitými chĺpkami. Veľké úbory sú na dlhých stopkách, zákrovné listene sú čiarkovito kopijovité, na okraji viacradovo chlpaté a žliazkaté. Kvety sú zlatožlté, okrajové jazykovité, až 50 mm dlhé. Kvitne v júli až v auguste - - entomofil. Nažky jazykovitých kvetov nemajú chocholce, vnútorné ich majú - anemochór.
Subatlantický druh submeridionálnej až južnej časti miernej zóny. Rastie v spoločenstvách vysokých bylín, v jedľových bučinách, bukových a jaseňových javorinách, v ríbezľových kosodrevinách na čerstvých, kyprých, humóznych, skalnatých pôdach, bohatých na živiny a s priaznivým vodným režimom a obsahom dusíka - často aj v inverzných polohách spoločenstiev jelše sivej. V minulosti sa pridával do syrov s bylinkovou príchuťou a používal sa aj ako náhrada tabaku. Používal sa i v ľudovom liečiteľstve.

Plavúň obyčajný
/Lycopodium clavatum/

Tváca rastlina až s 1 m dlhou, plazivou, vidlicovito rozkonárenou, na konci vzpriamenou stonkou. Husto v závitnici usporidané listy sú asi 10 mm dlhé, čiarkovité, končisté, slabo zúbkaté, zakončené dlhým chlpom. Stonky, ktoré nesú výtrúsné "klasy", sú na dolnej časti husto olistené. Na hornej, tenšej časti /"stopka"/ sú redšie a menšie, žltozelené, celistvé listy. "Klasy" výtrusných listov vyrastajú obyčajne po 2, zriedka po 1 - 5. Výtrusné listy sú široko vajcovité, zakončené dlhým, bezfarebným, mäkkým chlpom. Výtrusy vypadávajú v júni až v auguste - anemochór.
Cirkumpolárny, atlantický druh meridionálnej až boreálnej zóny. Rastie najmä v svetlejších, polosuchých až suchých borovicových lesoch na horských lúkach v druhovo chudobných zárastoch, na pasienkoch od nížin až do stupňa kosodreviny. Vyžaduje čerstvé až suchšie pôdy, chudobné na bázy, nekarbonátové, kyslé, skeletnaté, piesočnaté až hlinité - zo silikátových hornín. Svetlomilný druh. Liečivá rastlina. Droga je bez vône, sladkej, neskoršie horskej chuti. V minulosti bola v medicíne známa ako "Lycopodium", ale dnes sa už nepoužíva. O jej liečivých účinkoch je zmienka už v polovici 17. storočia. U nás je úplne chránený.

Plavúň pučivý
/Lycopodium annotinum/

Trváca bylina s dlhými, plazivými a krátkymi, priamymi, často rozkonárenými stopkami. Listy sú pomerne riedke a viac alebo menej rovnovážne odstávajúce, čiarkovité kopijovité, končisté, ostro zúbkaté, v piatich, zriedka v ôsmich radoch. "Klasy" výtrusných listov sú sediace, bez "stopky", jednotlivé, asi 40 mm dlhé. Výtrusné listy sú žltkasté, pritlačené, široko vajcovité, s krátkym, zahnutým vrcholom. Výtrusy vypadávajú v júli až v septembri - anemochór. Cirkumpolárny, atlantický druh submeridionálnej až arktickej zóny. V tônistých, vysokohorských smrečinách, v horských rašelinových spoločenstvách vytvára kolónie a zriedka sa vyskytuje aj v machových typoch borovicového lesa v nížinách. Vyžaduje čerstvé až vlhké, na živiny chudobné, kyslé pôdy s moderom až rašelinovým humusom, skeletnaté i neskeletnaté, piesočnatohlinité až ílovitohlinité pôdy. Tôňomilný až polotôňomilný druh. Spóry, tak ako pri väčšine plavúňov, obsahujú veľa ľahko zápalného oleja, a preto sa používali na prečisťovanie komínov a na divadelné efekty. Plavúňový prášok sa používal aj v starom liečiteľstve ako "čarodejná múka", v lekárnictve na obaľovanie tabletiek, v daktyloskopii, pri odlievaní kovov, v pyrotechnike a pod. U nás je úplne chránený. Ako zo všetkých plavúňovitých možno zbierať len klasy výtrusných listov.

Prilbica pestrá
/Aconitum variegatum/

Trváca bylina s hľuzovitým podzemkom a viac alebo menej priamou, holou a metlovito rozkonárenou byľou. Odnože dielne listové čepele majú 5 až 7 zastrihovano zúbkatých až laločnatých úkrojkov. Súkvetie je metlinovité, s koncovým strapcom, ktorý neprevyšuje bočné konáriky. Kališné lístky sú modrofialové až fialové, zriedka biele, prilba je polguľovitá, asi dvakrát dlhšia ako široká. Nektáriá majú buď hlavičkatú, alebo naspäť ohnutú ostrohu na priamej stopke. Kvitne v júli až v septembri - entomofil, proterandrický. Plod je 3 až 5 - dielny, semená sú nepravidelne trojboké, bez krídel - autochór. U nás sa uvádzajú štyri poddruhy. Subatlantický druh submeridionálnej až miernej zóny, európsky. Uprednostňuje vápencové pôdy, s obľubou rastie vo vlhkých úžľabinových lesoch až v subalpínskych nivách vysokých bylín, v prípotočných spoločenstvách jelšín, na brehoch potokov, na vlhkých pôdach alebo pôdach humóznych, kamenitých a hlinitých /ílovitých/. Ako všetky druhy prilbica /Aconitum/, aj tento druh je jedovatý. U nás je čiastočne chránená.

Rosička okrúhlolistá
/Drosera rotundifolia/

Trváca bylina s chrakteristickou prízemnou ružicou listov a s jedným alebo niekoľkými priamymi, tenkými, holými, červenkastými, okolo 10 mm vysokými stvolmi. Listy majú dlhé stopky a okrúhle, 5 - 10 mm veľké čepele, na rube holé, lesklozelené, na líci husto pokryté červenkastými žliazkami na dlhých stopkách. Malé biele kvety vyrastajú v závinku. Kvitne v júni až v auguste - entomofil. Plod je hladká vajcovitá tobolka dlhšia ako kalich, ktorý k nej prilieha - anemochór. Cirkumpolárny, atlantický druh meridionálnej až boreálnej zóny. Rastie najmä na vrchoviskách a prechodných rašeliniskách, menej na slatinách, na kyslých, chudobných rašelinových pôdach bez zreteľa na makroklimatické pomery, s obľubou na vankúšoch rašelinníkov a machov aj na zrašelinenom materiáli - okrem toho aj na mokrých lúkach v nížinách a podhorskom stupni. Zakoreňuje sa v mokrom substráte, pri zaplavení môže byť ponorená, ale nekvitne a stráca schopnosť chytať hmyz. Sú to tieňomilné rastliny. Citlivé sú na pH. V umelom prostredí už po krátkom zalievaní vodou z vodovodu s vyššou hodnotu pH hynú. Vďaka dlhým internódiám môžu rásť na vankúšoch rašelinníkov a machov tak, že sú schopné prekladať listové orgány stále vyššie tak, ako narastá vrstva rašelinového podkladu rozkladom rastlinného materiálu. Veľmi zriedkavo ich navštevuje hmyz. Kvety sa otvárajú len predpoludním za slnečného počasia, aj to len na krátko. Na trvalom stanovišti vydržia 5 - 6 rokov - na jar rastlinka vyženie svoje internódiá cez rašeliiníky na povrch a tam vytvorí ružicu listov. Jej orgány sú schopné regenerácie. Z odrezaného listu, položeného na mokrý piesok, alebo na rašelinník, vyrastie v krátkom čase na povrchu 4 - 10 adventívnych rastliniek. Takúto rozmnožovaciu schopnosť má byľ aj korene.
U nás patrí do jednej z dvoch čeľadí mäsožravých rastlín. Vláskovité žliazky /tentákuly/ na listoch vylučujú na stopkatých hlávkach kvapôčku slizu, jagajúcu sa na slnku ako rosa /odtiaľ názov/, na ktorý sa zachytí privábený hmyz. Na listoch rastliny sú okrem toho centrálne, krátko stopkaté žliazky s hlavičkou. To sú vlastne tráviace žliazky. Na okraji a hornej strane listu sú ešte i ďalšie žliazky ako prispôsobené časti listov, ktoré okrem iného obsahujú aj chlorofyl. Tentákuly - žliazky citlivé na mechanické a chemické podráždenie - sa po dopadnutí hmyzu zmrštia smerom do stredu listu až po plochu listu - dráždenie prejde aj na susedné žliazky, ktoré sa ešte nedotýkajú tela hmyzu a zmrštením korisť zo všetkých strán pokryjú, pričom vylučujú množstvo slizu, v ktorom sa obeť zadusí. Zmršťovanie sa začne asi o 10 sekúnd po dopadnutí hmyzu, privábeného jagavými kvapkami na list a pri priaznivej teplote sa za hodinu uzavrie. Pri zachytení začne hmyz bojovať, aby sa oslobodil - každá prestávka, ktorú hmyz urobí, ho priblíži k záhube, lebo ďalšie žliazky sa môžu prisávať na jeho tele. Pepsínové látky, ktoré žliazky obsahujú, rozpúšťajú bielkoviny a telo hmyzu strávia. Súčasne sa vylučuje aj kyselina mravčia, ktorá chráni proces pred hnilobou. Rozpustené bielkoviny, látky bohaté na dusík žliazky nasávajú. Celý proces trvá asi deň a potom sa žliazky vrátia do pôvodnej polohy. Aj keď táto "mäsitá" potrava nie je pre rastlinu nepostrádateľná, pretože má v listoch aj chlorofyl, predsa je žiadúca. Pokusy ukázali, že jedince s dostatkom mäsitej potravy kvitli bohatšie a vytvárali viac a ťažších semien. Pri pokusoch možno rastlinu dráždiť aj iným druhom živočíšnych bielkovín - ale len stráviteľnými telieskami - čiže ide o chemické dráždenie. Chitinové časti sú nestráviteľné, a keď dôkladne preskúmame okolie listov, nájdeme zvyšky tela rozličného hmyzu. Touto potravou si rastlina nahrádza potrebu dusíka, ktorý na stanovišti chýba, alebo sa nachádza v neprístupnej forme. Už oddávna ju uznávali ako liečivú rastlinu. Vysušená droga nezapácha a je ostrej, sťahujúcej chuti. Obsahuje jablčné, citrónové a mravčie kyseliny, triesloviny a žlčové kyseliny, ako i červené farbivo droserín. Žlté a červené farbivo sa používalo v lekárstve.

Vemenník dvojlistý
/Platanthera bifolia/

Trváca, až 0,5 m vysoká, zelená bylina. Hľúzy sú dve, veľké, vajcovité alebo podlhovasté. Byľ je priama, dutá, ryhovaná, s 1 - 3 malými šupinatými, kopijovitými listami, v dolnej časti je obalená kopijovitými hnedými šupinami. Na báze byle vyrastajú dva protistojné, lesklé, svetlozelené listy. Kvety sú stredne veľké, biele alebo zelenkasté, príjemne voňajúce, usporiadané v riedkom valcovitom strapci, vyrastajú v pazuchách úzkych, kopijovitých, žltozelených listencov. Okvetné lístky sú voľné, nerovnako dlhé, vnútorné šikmo hore zakrivené, pysk je nedelený, šikmo zvislý, celistvookrajový, ostroha je tenká, dozadu obrátená, vyplnená nektárom. Kvitne od mája do júla, entomofil. Plody sú tobolky s veľkým množstvom drobných semien, autochór, anemochór.
Atlantický druh meridionálnej až boreálnej zóny, európsky až západoázijský.Rastie v presvetlených, väčšinou listnatých, ako aj zmiešaných lesoch podhorských až horských polôh aj na suchších horských lúkach a vystupuje až do subalpínskeho stupňa. Vyžaduje čerstvé až suchšie, na bázy bohaté /zväčša s karbonátmi/, neutrálne až stredne kyslé, humózne /moder/, stredne skeletnaté pôdy so zrnitostne strednou až ťažšou jemnozemou. Polotôňový až výslnný druh. Kvety opeľujú nočné motýle. Preto rastlina pred večerom alebo v dňoch so zvýšenou oblačnosťou intenzívne rozvoniava.
U nás je úplne chránený.

Použitá literatúra:
Dušan Randuška a Milan Križo: Chránené rastliny